Islandské bábkarstvo je relatívne mladé. Prvé zaznamenané bábkové predstavenie na Islande sa uskutočnilo v roku 1914 neďaleko dediny Eyrarbakki na juhozápade krajiny, kde istý Dán zahral miestnym obyvateľom príbeh Ludviga Holberga Jeppe z Kopčeka. Dedinčania považovali účinkujúceho za výstredného, nerozumeli, prečo sa muž v zrelom veku hrá s “bábikami”. Napriek počiatočnej skepse si bábkarstvo našlo obľubu medzi divákmi a dnes v krajine s 380.000 obyvateľmi nájdeme viacero divadelných skupín a individualít využívajúcich bábky vo svojich inscenáciách, či pracujúcich výlučne s nimi.
Počas niekoľkých rokov bolo centrom bábkarstva na Islande mesto Borgarnes, kde si dnes už svetoznámy nemecko-islandský bábkar a technológ Bernd Ogrodnik otvoril svoje Centrum bábkových umení. Po jeho uzatvorení sa po niekoľkých rokoch stredisko miestnych bábkarov presunulo na severozápad, do mestečka Hvammstangi. Tu založila bábkoherečka, režisérka a súčasná predsedníčka UNIMA Island Greta Clough divadelný priestor Stúdió Handbendi, v ktorom pôsobí rovnomenné bábkové divadlo a od roku 2020 aj súťažný festival HIP Fest.
HIP fest je jediný bábkový festival v krajine. Jeho 4. ročník sa konal na konci júna a počas troch dní (a letného slnovratu) na ňom predstavili svoje umenie súbory a sólisti z ôsmych krajín. Ambíciou festivalu je ukázať divákom pestrosť bábkového divadla, a to nielen na úrovni obsahu ale i použitých technológií a umeleckých prístupov. Výsledkom bol program určený rôznym vekovým skupinám, na rôznorodé témy, spracovaný s využitím tradičných i súčasných bábkarských postupov. Tu je dôležité poznamenať, že táto pestrosť je pre festival kľúčová s ohľadom na miesto, kde sa festival koná – v mestečku so 600 obyvateľmi. Umelecká šéfka festivalu Greta Clough na festival tak vybrala tie inscenácie, pri ktorých mala istotu, že budú atraktívne pre rôznorodé skupiny divákov obsahom i formou, čím predstavia bábkové divadlo ako umenie, ktoré nepozná hranice tvorivosti, prístupov a času.
Už úvodný neoficiálny večer nastolil medzi návštevníkmi príjemnú uvoľnenú a priateľskú atmosféru. Po príhovoroch zástupcov festivalu, zoznámení sa s odbornou a detskou porotou a členmi UNIMA Island sme mali príležitosť sa vzájomne lepšie spoznať s festivalovými hosťami a nadviazať tak bližší kontakt. Stretnutia to boli spontánne, živé a vrúcne, žiadne skupinkovanie sa podľa známostí, aké často vidíme na iných festivaloch sa nekonalo. V Hvammstangi od prvej chvíle boli všetci vítaní bez ohľadu na predchádzajúce úspechy alebo dominantnosť pováh. Úprimný záujem, zvedavosť a porozumenie – to je to, čo od prvej chvíle bolo v Hvammstangi prítomné a spevádzalo nás až do rozlúčky.
Výrazná a pestrá programová paleta
Festival zahájila Diva dánskeho Sofie Krog teater. Podobne, ako v inscenácii The House, ktorú sme mohli vidieť na Spectaculo Interesse 2019, aj v tomto diele sa snúbi čierny humor, bizarný príbeh na pomedzí kabaretu s prvkami popkultúry, žánrových presahov (v tomto prípade sci-fi), s bábkovým majstrovstvom Sofie Krogovej.
Dôsledné zakryté animovanie performerky, ktorá ovláda všetku akciu z vnútra otočnej scény na viacerých postupne odhaľovaných javiskách, umocnilo ilúziu, ktorú podporil dômyselne prepracovaný scénosled až natoľko, že sme pri sledovaní mohli ľahko prepadnúť pocitu akoby sme sa stali účasníkmi filmového premietania. Ústrednou postavou je Diva, kabaretná speváčka, chladná, vrtošivá, avšak krásna a talentovaná. Jej beznádejne zamilovaný komorník útápa svoju nenaplnenú lásku v alkohole a nedokáže zabrániť diabolskému plánu šialeného vedca a jeho laboratórneho asistenta, ktorí sa snažia vytvoriť elixír, vďaka ktorému im bude patriť svet. Práve Diva sa nevedomky stane pre výrobu elixíru kľúčovou.
Počas deja prechádzame plynulo z jedného priestoru do druhého, z kabaretu sa otočením scény a odhalením ďalšieho javiska ocitneme v laboratórneho átriu, aby sme vzápätí na chvíľu nahliadli do podkrovnej izby zaľúbeného lokaja. Inscenácia je prešpikovaná humorom, často čiernym. Vynaliezavý potkan, ktorý pre vedca pracuje ako poskok, je hýbateľ príbehu. Svojimi kúskami dynamizuje plynutie deja odľahčuje ponurý až existenciálny tón niektorých scén.
Záverečná tretina inscenácie je bohatá na dejové zvraty, pričom do poslednej chvíle nevieme, ako sa príbeh skončí. Sofie Krog v závere precízne vypointuje všetky dejové linky, čím nám je dopriate byť svedkami zlomových momentov životoch všetkých postáv.
Inscenácia Diva bola skutočnou lahôdkou programu a nastavila vysokú latku kvality profesionálnym spracovaním, bábkovodičstvom, nápadmi, ľahkosťou v exekúcií a uvoľňujúcim humorom.
Celkom odlišný, avšak nemenej pôsobivý zážitok sprostredkovalo Coriolis Teatro de objetos z Uruguaja s nonverbálnou inscenáciou Manual. Tá bola v roku 2023 súčasťou hlavného programu na Svetovom festivale bábkových divadiel vo francúzskom Charleville-Mézières.
Počas inscenácie je ústredným prvkom ľudská ruka. Trojica performerov nás vťahuje do niekoľkých epizód, v ktorých choreografiou gest, spájaním rúk do postáv a interakcií s predmetmi rozohráva krátke príbehy, v ktorých ruky hrajú nenahraditeľnú úlohu fyzicky i metafyzicky, či už na úrovni medziľudskej komunikácie, remeselnej práce, tanca, telesnosti, rodu, alebo identity. Ruky zastupujú všetky časti ľudského tela ako aj charaktery postáv, a to nielen dramatických, ale aj hereckých.
Manual bol mimoriadne zaujímavým divadelným zážitkom. Avšak prechádzanie z abstraktných do realistických obrazov a späť miestami pôsobilo nesúrodo. Z dramaturgického hľadiska mala inscenácia viac ideových vrstiev než dostupných prstov rúk na ich dôkladnejšie zobrazenie. I preto niektoré časti vyznievali myšlienkovo plochejšie a prvoplánovo. Abstraktne poňaté časti pristali inscenácií omnoho viac a prinášali mnohovrstevnaté myšlienkové impulzy.
Britskí bábkoherci vystupujúci pod hlavičkou zoskupenia Silent Tide pripravili špeciálne pre festival inscenáciu podľa poviedky Gabriela Garcíu Márqueza A Very Old Man with Enormous Wings. Dielo vychádzalo z rovnomenného projektu, ktorý vznikol v legendárnom londýnskom divadle Little Angel Theatre. Sarah Wright, umelecká riaditeľka divadla Silent Tide a dcéra zakladateľov divadla Little Angel Theatre, spolu s režisérom Mikeom Shepherdom, ktorý v inscenácii aj účinkoval, spolu s ďalšími bábkohercami vytvorili v miestnej mraziarni improvizovaný javiskový priestor tvorený domami z kartónových krabíc, rybárskych sietí a všakovakého náradia a predmetov, ktoré našli počas skúšania v Hvammstangi.
Dej, ktorý sa odohráva v rybárskej osade, nabral v prítomnosti islandského rybárskeho mestečka nové významy, ktoré umocnil aj fakt, že sa premiéra začala o polnoci v deň letného slnovratu.
Hra sa výrazne odchyľuje od pôvodného Marquezovho príbehu, nestráca však nič na jeho témach a posolstve. Inscenácia sa začína búrkou, počas ktorej prímorskú dedinu obliehajú kraby. Nečakaný prírodný úkaz je predzvesťou ešte čudesnejšieho javu, keď do dediny dopadne tajomný okrídlený muž. Záhadnú postavu dedinčania uväznia v kuríne. Najskôr sa jej boja, no napokon z nej urobia atrakciu, priťahujúcu pozornosť turistov a generujúcu zisk. Miestny pastor chce obec, kdesi pánubohu za chrbtom, zviditeľniť v očiach cirkevných hodnostárov a tak pozve na návštevu biskupa. Zatiaľ, čo sa dedinčania radia, čo so záhadným mužom, vymýšľajúc rôzne spôsoby, ako z jeho prítomnosti vyťažiť čo najviac pre osobný prospech, miestny mĺkvy chlapec postupne nadviaže so stvorením bližší kontakt. Chlapcova empatia a dobré úmysly sú viac, než chamtivosť a prospechárstvo dedinčanov. Muža pod rúškom tmy oslobodí, za čo sa mu dostane nebeskej vďaky.
Inscenácia bola vizuálne pútavá a nápaditá, využívajúca drevené bábky z pôvodnej inscenácie, pre ktorú ich vytvorila Lidie Wright. Súhra celého súboru, napriek chladnému a nedivadelnému priestoru, pokročilej hodine a krátkemu skúšobnému obdobiu bola mimoriadne presvedčivá. Priestor, bábkoherecké vodenie, bábky, a príbeh, ktorý rezonoval v rybárskom prostredí boli prvky, ktoré prepojením vo výnimočný čas slnovratu vytvorili intenzívny, mimoriadne silný a špecifický divadelný zážitok.
Českú republiku na festivale zastupovalo Studio Damúza. Žánrovú pestrosť festivalového programu obohatilo inscenáciou pre najmladšie deti, a to dobrodružnou cestou po galaxiách s názvom Ja, ty a to.
Inscenácia, ktorej ambíciou je sprostredkovať prvotný kontakt dieťaťa s divadlom, využíva ako základný vizuálny prvok guľu. Kruhový pohyb, rotácia, povrch umožňujúci samovoľný pohyb po iniciačnom impulze ponúka skvelý priestor na rozohranie a objavovanie prvotných vzťahov medzi divákom, performerom a rôznymi materiálmi.
Autorka, performerka a režisérka inscenácie Karolína Křížková spolu so svojím hereckým partnerom Andrejom Lygom rozohrali nápaditú a vizuálne pestrú nonverbálnu cestu naprieč vesmírom, počas ktorej sme navštívili niekoľko rôznorodých planét líšiacich sa veľkosťou, materiálom ich povrchu, zvukom, ktoré vydávali a v niekoľkých prípadoch sme sa mali možnosť stretnúť aj s ich obyvateľmi.
Záver inscenácie sa plynulo preklenul z pasívneho sledovania deja do autentickej hry. Deti boli pozvané stať sa súčasťou objavovania a mohli sa s planétami a bábkami slobodne hrať. Základný vzťah medzi performerom (ja), divákom (ty) a materiálom (to) sa v príjemnej a ľahko snovej nálade subtílnych štylizovaných tónov vesmíru naplnil a hrial v srdci ešte dlho po návšteve predstavenia.
Zapojenie publika na podporu bábkohereckej akcie využil vo veľkej miere aj bábkoherec a bábkarský technológ Mark Blashford. Pôvodom zo Spojených štátov amerických, Mark žije a pracuje už niekoľko rokov na Islande ako kolega už spomínaného nemecko-islandského bábkara Bernda Ogrodnika. Na festivale uviedol v premiére sólovú inscenáciu ľudovej islandskej rozprávky o čarovnej krave menom Búkolla.
Búkolla / foto: AnneRombach / HIP fest 2024
Príbeh je celkom jednoduchý a medzi islandskými deťmi známy a obľúbený. Jedného dňa zlobor unesie z gazdovstva milovanú kravu Búkollu. Mladý chlapec, syn gazdu, dostane za úlohu kravu prinesť späť. Šuhaj svojou vynaliezavosťou za aktívnej pomoci kravy, ktorej čarovné vlasy z chvosta trikrát zlobrovi zabránia dostihnúť ich pri úteku zvládne nástrahy a kravu zachráni.
Prednosťou inscenácie je ľahkosť spracovania príbehu a citeľnej láskavosti k predlohe. Už na úvod nás protagonista víta chytľavou melódiou hranou naživo na banje a predstaví nám jednotlivé postavy. Bábky, prevažne drevené marionety na drôte, ako i celá scéna vytvorená z preglejky, ale i bábkoherecká akcia, odkazujú na tradíciu ľudového bábkového divadla. Diváci sú viackrát vyzvaní na zapojenie sa do deja, a to predovšetkým pri zlomových bodoch, kedy zlobor už-už dosahuje cieľ – dolapenie kravy. Diváci pomáhajú zvukmi rúk rozhorieť oheň, šúchaním rúk o stehná naplniť jazero vodou, a dupaním vztýčiť vysokánsku horu v ktorej zlobor uviazne. Viackrát sú vyzvaní na zapojenie sa zvukmi, a v momente, kedy sa zlobrov býk snaží uhasiť oheň močom, sú pofŕkaní vodou.
Markovi Blashfordovi, ktorý inscenáciu odohral v islandčine, sa podarilo spracovať známu predlohu citlivo, no zároveň nápadito. Zaujímavým dramaturgickým vkladom autora napríklad bolo zvýraznenie motivácie kravy Búkolly zachrániť sa – bola totiž po celý čas gravídna. Sympatickým presahom bola aj jemná štylizácia kostýmu bábkoherca, ktorý svojím zjavom pripomínal postavu chlapca-záchrancu.
Domáca scéna Handbendi Brúðuleikhús sa predstavila v premiére inscenáciou podľa rovnomennej knihy spisovateľky žijúcej v Hvammstangi Auður Þórhallsdóttir Með vindinum liggur leiðin heim (Follow the Wind Home). Inscenáciu sme mali možnosť vidieť v islandčine a v ďalšej repríze aj v angličtine.
Príbeh o priateľstve, rodine, prijatí, slobode a hľadaní vlastnej cesty stvárnili dve bábkoherečky. Rámcovou situáciou inscenácie je odchod matky a dcéry z letného domu. Ich zlú náladu pri balení rozptýli otvorenie škatule obsahujúcej psí obojok a kačacie pierko. Protagonistky následne zahrajú nostalgický príbeh, v ktorom sa mladé zatúlané kačiatko a starý pes stanú blízkymi priateľmi. Kačiatko je v spoločnosti psa ako aj v jeho rodine vítané a ľúbené, no po tom ako vyrastie, uvedomí si svoju identitu a výnimočnosť a napriek šťastnému a spokojnému životu v spoločnosti priateľov túži po odlete a slobode, ktorú môže zažiť len ako vták.
Prednosťami inscenácie je predovšetkým text z knižnej predlohy a hudba. Bábkoherečky sa celý čas venujú len akcií a hlas rozprávača a postáv znie z nahrávky. Hudobná zložka (autor Júlíus Aðalstein Róbertsson) nás plynulo sprevádza počas celého trvania inscenácie. Je upokojujúca, príjemná na počúvanie a až meditatívno podmanivá. Zvukové podkresy tečúcej vody, povievania vetra, šuchotania listov a stebiel trávy opojnú náladu len umocňovali. Hudobná a jemne filozofická textová zložka boli natoľko výrazné, že vonkoncom neprekážalo, že inscenácia nestojí na žiadnom výraznejšom konflikte alebo hlbšej dramatickej situácií.
Zatiaľ čo v prípade islandskej inscenácie je javisková akcia podriadená lineárnemu plynutiu deja, presný opak charakterizuje inscenáciu Les veuves parallèles quebeckej výtvarníčky a bábkarky Claudine Rivest (réžia spoločne so Sophie Deslauriers). Autorka nás uviedla do snového sveta vlastnej rodiny, portrétu, v ktorom sa minulosť prelína s prítomnosťou, a to v absencii lineárneho naratívu, ponúkajúc jedinečné a výtvarne silné obrazy podporené živou husľovou hudbou (Isaac Beaudet-Lefèbvre).
Dej inscenácie je zámerne obskúrny a roztrieštený. Performerka na javisku prežíva krátke, miestami banálne situácie, pričom sa niekoľkokrát stane súčasťou scénografie. Už pri vstupe do hľadiska ju vidíme strnulo usadenú na stoličke v staromódnych šatách, s výrazom úzkosti a napätia v tvári. Zakrátko pochopíme, že je v dobových šatách uväznená. Jej hlava nie je hlavou nositeľky šiat. Tá je zosobnená rukami, ktoré hladia i trestajú, vyčítajú a vychovávajú.
Najvýraznejšie je súčasťou scény v situácii, kedy jej hlava vyčnieva z dlhého jedálenského stola. Stane sa svedkyňou a zároveň rukojemníčkou v scéne súboja dvoch podobných žien, maňušiek oblečených v rovnakých dobových kostýmoch, jednej v čiernej, druhej v bielej farbe. Jedna zo žien sa snaží hlavu nakŕmiť, pričom druhá jej v tom bráni. Ich konflikt vyvrcholí vraždou, pričom ten, kto si na hodovaní pochutí najviac je pavúk, čierna vdova, odnášajúca bezvládne telo do útrob stola.
Mimoriadne silnou scénou je dookola sa opakujúce prestieranie stola obrusom a taniermi. Herečka obieha stôl vo zvyšujúcom sa tempe a vrství čipkovaný obrus na už rozmiestnené taniere. Jedno rodinné posedenie strieda druhé, jednu generáciu strieda nasledujúca, repetitívne, viac a viac, až sa napokon časť tanierov zrúti a rozbije. Performerka stojí nehybne v lúči svetla a pietne stojí pri stole, z ktorého sa vrstvením obrusov a porcelánu stal katafalk. Jej hlboko uprený pohľad naznačuje, že v tejto chvíli zdieľanej s publikom reflektuje nánosy generačných i osobných tráum, vynáša ich na svetlo, symbolicky ich pomenúva a spracúva pred očami publika.
Oscilácia medzi disociatívnou a vzťahovo prepojenou javiskovou prítomnosťou Claudine Rivest bola skutočným vizuálnym i ideovým vrcholom inscenácie. V úspornej mimike, gestách a štylizáciou tela v priestore sprostredkovala širokú škálu emócií a významov, nad ktorými sa vďaka dezorientujúcej obsahovej výstavbe dalo premýšľať ešte dlho po skončení predstavenia.
Hra ako pozvánka k porozumeniu
Okrem hlavného programu organizátori pripravili aj bohatý sprievodný program. Mimo súťažného programu sme mohli vidieť krátku tieňohernú inscenáciu pre deti od Bonnie Kim (Havaj, USA) s názvom Shadow Dreams (Tieňové sny). A kto mal voľnú chvíľu, ten sa mohol pohodlne usadiť v špeciálnom karavane a pozrieť si výber bábkových filmov od kurátorov z Handmade Puppet Dreams (USA).
Domáci divadelný priestor Stúdíó Handbendi ponúka tvorcom umelecký rezidenčný program. V tomto roku sa do neho zapojilo grécke duo z divadla Merlin, so sídlom v Berlíne, ktorého výraznú poetiku sme mohli vidieť v inscenácii Klaunove domy predstavenej na festivale Bábkarská Bystrica v roku 2012. Dimitris Stamou a Demy Papada poodhalili rozpracovaný koncept plánovanej novej inscenácie v rámci špeciálnej neformálnej prezentácie.
Organizátori festivalu dbali na začlenenie aktivít miestnych detí do chodu festivalu. Návštevníci tak mali príležitosť vidieť prezentáciu výsledkov výtvarnej dielne, na ktorej deti z miestnej školy vytvorili vlastné divadielka zo škatúľ od topánok. Rozvoj tvorivosti detí podporil aj festivalový workshop islandského dizajnérsko edukatívno výtvarného zoskupenia Þykjó. Záujemci si mohli vytvoriť vlastnú korunu z prírodných materiálov a rozohriať vlastnú predstavivosť v interakcií s ďalšími deťmi.
Svetelný dizajnér a režisér David Duffy pripravil špeciálne pre festival master class na tému využitia javiskového svetla pre vytváranie bohatých a komplexných javiskových vzťahov medzi scénickým materiálom, bábkami a bábkohercami, pričom zdieľal s účastníkmi mnohé praktické postupy a triky na obohatenie vizuálneho rozprávačstva.
Záver festivalu patril udeľovaniu ocenení. Hlavnú cenu The Fox za výnimočný výkon získal súboru Silent Tide za inscenáciu A Very Old Man with Enormous Wings. Prvý raz sa udeľovala aj cena detských divákov Fox Cub. Jej laureátom sa stal Mark Blashford za inscenáciu Búkolla.
HIP Fest 2024 bol skutočným islandským sviatkom bábkového umenia v pokojnom vidieckom prostredí, ktorý priniesol okrem umeleckých zážitkov cenné stretnutia medzi profesionálmi a divákmi. Zdieľanie umeleckých i technických zručností a najmä uvoľnená, neformálna a radostná atmosféra sú hlavnou devízou festivalu. Piaty ročník sa uskutoční o dva roky a už teraz sa je na čo tešiť – na autentickú a čistú ľudskosť, nové priateľstvá a spoločnú oslavu všetkého, čo nás spája, nielen bábkarstva. HIP HIP hurá!
Juraj Hubinák
Autor je dramaturg a bývalý pedagóg Katedry bábkarskej tvorby VŠMU.
Žije na Islande.
Hvammstangi International Puppetry Festival – HIP Fest
21.–23. jún 2024
Hvammstangi, Island
http://www.thehipfest.com/
