Najnovšia inscenácia Bratislavského bábkového divadla, odpremiérovaná začiatkom februára, dokáže zaujať už len samotným názvom – Vincent a Víchrica – ktorého autorkou je Katarína Aulitisová.
Inšpiračným zdrojom jej dramatizácie bola rozprávková kniha českého autora Rudolfa Krála, Ema a pusinkový lupič z roku 2015. Vychádzajúc z obsahu pôvodnej Královej verzie však Aulitisová do veľkej miery nepracovala so zásadnou úpravou textu z hľadiska témy. Jej zámerom tak evidentne nebolo iné ako uctiť si predovšetkým Králov originálny nápad – čo sa stane, keď človek príde o lásku a ako sa ju snaží získať späť.
Rozdiel medzi rozprávkou a vzniknutým dramatickým textom však možno spozorovať v už spomenutých názvoch. Aulitisová uvádza namiesto Emy ako prvého Vincenta (pusinkového lupiča), ktorého dopĺňa o alegorickú postavu – Víchricu. Z čoho možno dedukovať, že Aulitisovú po prečítaní pôvodného textu zrejme Víchrica niečím oslovila viac než Ema. A práve spojením konkrétneho s abstraktným Aulitisovej názov dráždi predstavivosť už po jednom prečítaní. Vincent a Víchrica ako zamilovaná/ nenávistná dvojica? Alebo Vincent a Víchrica ako indivíduum a prírodný jav, ktorý zničí/ spasí?
Hoci boli napokon obaja titulní protagonisti fyzickými, súhra malej drevenej marionety – Vincenta (L. Tandara) a živej herečky – Víchrice (M. Kalinková) ostáva na javisku pútavá. Dnes už je síce prítomnosť bábky a herca na jednom javisku bežná v nejednom progresívnom bábkovom divadle, aj naďalej je však zárukou pozornosti. Platí to najmä aj vtedy, pokiaľ tvorcovia otvorene priznávajú možnosti i bariéry bábky a herca, a neboja sa s nimi kreatívne pracovať.
Príkladom môže byť prvý spoločný tanec Vincenta a Víchrice. Alebo skôr Vincenta a Víchricinej nohy vo farebnej ponožke a do očí bijúcej červenej lodičke, keďže Vincent mohol sám len ťažko dočiahnuť k Víchricinej tvári. Približne 30 k 160 centimetrom je predsa len celkom veľký rozdiel. Tanec však vo výsledku nepôsobil len vtipne pre odlišný vzrast postáv i Kalinkovej vodenie Vincenta „prilepeného“ na jej končatine.
Konkrétnej situácii sa podarilo vyvolať aj značné dojatie, keďže Vincent a Víchrica sa do seba po (v rámci možností) romantickom tanci napokon zaľúbia a Vincent viac pusinky prestane kradnúť. Vzplanutie citov vrcholí v pohľade z očí do očí, kedy pred sebou Víchrica zrazu drží Vincenta a pomaly sa s ním točí. Až Vincent pokojne spočíva na Víchricinom pleci.
Napätie medzi postavami bolo však po zdvihnutí Vincenta už iné ako počas tanca s nohou. Ako sa totiž bábka dostáva na roveň ľudského vzrastu, jej drobná osobitosť sa vo veľkom náručí herečky nechcene stráca. Čo napokon aj kazí uveriteľnosť vzniknutej romance a mení ju na infantilnú. V tomto prípade by preto doslova zdržanie sa pri zemi bolo dostačujúcejšie.
Ako sa sledom inscenácie len potvrdzovalo, hlas Lukáša Tandaru bol ideálny pre postavu skormúteného Vincenta. Tandara totiž neraz zvlášť prirodzene pracuje s nízkou i mierne zajakávajúcou polohou, ktorá vyvoláva dojem uveriteľnej bojazlivosti.
Takže hoci je v hre Vincent označovaný za „pusinkového lupiča“, úsmevným paradoxom je práve jeho nesmelá, až zúfalá povaha. Vincent je v tomto prípade preto skôr prototypom umierneného hrdinu, ktorý si na pusinky detí rozhodne „nebrúsi zuby“. Skôr od nich svojím hlbokým smútkom priateľsky vyžaduje pomoc. Nielen vo forme bozkov, ale aj objatí.
To sa napríklad realizovalo kolovaním Vincenta v publiku. Deti ním v momente začali byť zo svojich miest akoby magneticky priťahované. Bábka s kuriózne vypúlenými očami v nich prebudila ľútosť i zvedavosť.
Napriek milému interaktívnemu nápadu však absentuje práca s väčším momentom prekvapenia v rámci situačného získavania pusiniek. Často sa totiž stávalo, že ostatní herci (M. Dudková, P. Pavlík, vrátane M. Kalinkovej a L. Tandaru) neraz už vopred slovne vyzradili, ako Vincent pusinky získal, či len bude získavať.
Náznak momentu dramatickosti pri postave Vincenta bol však badateľný počas jeho prevrátených polôh, kedy Tandarovi v ruke zrazu váhadlo prestriedajú Vincentove nohy. Polohy naruby majú tendenciu stupňovať Vincentovu bezmocnosť, a tak aj postupne nabádajú začať premýšľať o hraniciach jeho povahy.
Miriam Kalinková prostredníctvom postavy Víchrice dokazuje, že na stvárnenie uveriteľných bláznivých postáv je potrebné byť predovšetkým mladý duchom. Ako sa totiž stáva konkrétnou postavou, neprestáva skúmať možnosti jej temperamentu najmä v konkrétnych situáciách. Nepotrebuje špeciálny kostým na dosiahnutie uveriteľnosti, ostáva v civile (voľná košeľa a ležérne nohavice) a sústreďuje sa na vnútro svojej postavy.
Príkladom môže byť jazda na neviditeľnej motorke s jednou kovovou kockou v strede namiesto motora, pričom jej do vlasov fúka fén na najvyššom stupni. Vietor vo vlasoch, oduševnený smiech herečky a napokon aj strojene robustná póza za „motorkou“ sa vo výsledku stávajú zdrojom úprimného komického dojmu.
U Kalinkovej však chýba precíznejšia modulácia hlasu Víchrice. Hlas jej totiž neraz kmital medzi stredným a vysokým tónom, v dôsledku čoho začal byť napokon diskutabilný vek stvárňovanej postavy.
Celým dejom sprevádza približne 8-ročná milá a zároveň nebojácna Ema (M. Dudková) v podobe malej drevenej marionety, ktorej rodičia (M. Kalinková a L. Tandara) – tiež marionety – sú práve Vincentovými prvými obeťami. Prechod z láskavého do neláskavého stavu rodičov je napokon zinscenovaný skutočne nápaditým spôsobom. Ich spevavo veršované dialógy rodičov totiž zaraz prestriedava hašterivá próza.
Scénická výprava hry (I. Macková) je už od jej začiatku založená na nápaditej práci s niekoľkými kovovými kockami v strednej veľkosti. Stačí, že kocky sú jednoducho naukladané na seba a deti hneď bezhlavo hádajú, čo všetko im kocky pripomínajú. Až neskôr im herci len minimalistickou manipuláciou s kockami (často ich kmitaním vo vzduchu v rozličných uhloch), či aj zmeneným situačným postojom k nim, dopomáhajú ku konkrétnejším asociáciám. Z kociek tak zaraz vzniká aj továreň, torta, či tiež „kockatá“ hlava.
V rámci hry s kovovými kockami bola kľúčovou súčasťou aj práca s rôznofarebnými magnetkami v konkrétnych (ako napr. okno, či plot), ale najmä aj v abstraktných geometrických tvaroch. No práve prostredníctvom neurčitých magnetiek sa neraz prejavuje zručná schopnosť hercov stvoriť prakticky z ničoho niečo.
Ako príklad možno uviesť využitie niekoľkých mierne zaoblených čiernych trojuholníkov, ktoré majú vizualizovať veštbu z kávy Eminej susedky (P. Pavlík) so slabosťou pre heavy metal a rovnako divou mačkou Gertrúdou. Neprejde ani pätnásť sekúnd a trojuholníky sa zaraz ich pospájaním menia na tvár človeka so slzou. Detskému divákovi často stačí aj málo na plnohodnotný umelecký zážitok. Najdôležitejšia je pulzujúca radosť tvorcov z hry, ako je to práve aj v prípade tejto inscenácie.
Bábkoherci vo výsledku nie sú len „povrchnými“ interpretmi príbehu o „pusinkovom lupičovi“. Ich hra vychádza aj z princípu divadla na divadle. To znamená, že vzniknuté príbehové peripetie neraz tiež komentujú cez prizmu svojich vlastných skúseností práve v otázke lásky. Čo všetko o sebe napokon vyzradia, na to by ste už mali prísť osobne do divadla!
Vincent a Víchrica, Bratislavské bábkové divadlo
Autor: Rudolf Král / Katarína Aulitisová
Výprava: Ivana Macková
Hudba: Juraj Haško
Dramaturgia, réžia: Katarína Aulitisová
Fotografie: Juraj Starovecký
Premiéra: 3. 2. 2023
Psáno z reprízy: 12. 2. 2023
